Úvod: Úlohou biventrikulárneho stimulačného systému je potlačiť negatívny vplyv desynchronizácie na funkciu ĽK. Interventrikulárna synchronizácia sa zlepšuje manuálnym alebo automatickým nastavovaním AV a VV intervalu. Cieľom našej práce bola analýza automaticky nastavovanej časovej následnosti biventrikulárnej stimulácie pomocou algoritmu SonR.
Metóda a súbor pacientov: V práci sme sledovali 72 pacientov, ktorým sa implantoval CRT-D prístroj so SonR algoritmom. Prežívanie týchto pacientov sa sledovalo od roku 2012 do roku 2016. Automatické nastavovanie VV intervalu pomocou SonR algoritmu sa porovnalo v troch časových odstupoch: bezprostredne po implantácii, mesiac od implantácie a pol roka po implantácii.
Výsledky: Automatické nastavenie VV intervalu po implantácii viedlo v 80% k simultánnej aktivácii oboch komôr), v 7,7% k preferenčnej aktivácii PK a 12,3% k prednostnej aktivácii ĽK. Po prvom mesiaci sme zistili, že stúpol počet pacientov s preferenčnou aktiváciou PK na 21,2% (χ2=4,435, p<0,05). Rovnaký trend sme pozorovali aj u pacientov s prednostne aktivovanou ĽK, kde počet stúpol na 25%, (χ2=3,160, p=0,075). Pretrvávanie preferenčnej aktivácie PK ostalo u 16,7% pacientov aj po pol roku od implantácie, podobne ako u pacientov s prednostnou aktiváciou ĽK, čo potvrdzuje stabilitu nastavených parametrov. Prežívanie pacientov bolo porovnateľné vo všetkých skupinách (Log Rank test, p=0,639).
Záver: Funkcia resynchronizačnej terapie (CRT) z dlhodobého hľadiska podlieha vplyvom, ktoré v súčasnosti nedokážeme správne interpretovať a ktoré sa môžu prejaviť časovou preferenciou stimulácie PK, čo je v protiklade so zámerom časového uprednostnenia aktivácie ĽK vyplývajúceho z princípu CRT. Identifikovanie a kvantifikovanie týchto vplyvov vyžaduje ďalší výskum.